V januári a februári mnoho ľudí odchádza na dovolenku do rovníkovej Afriky, kde je v túto dobu obdobie tepla a sucha, aby si oddýchli na plážach, vyskúšali svoje sily výstupom na Kilimandžáro alebo si vychutnali dobrodružstvo v blízkosti divokých zvierat na Safari. Ja som mala príležitosť zažiť Keňu tak trochu inak. Odletela som tam v januári na pravidelnú pracovnú cestu Centra Narovinu s Danou Feminovou a niekoľkými ďalšími nadšencami.
Pre Centrum Narovinu pracujem už mnoho rokov ako dobrovoľníčka a koordinátor projektu Adopcia afrických detí, a tak poznám históriu tejto obecne prospešnej spoločnosti a ich projekty. Videla som už veľa fotografií z výstavby komunitného centra Island of Hope na Rusinga Island na Viktóriinom jazere a mojim snom bolo sa tam raz pozrieť. A tento sen som si splnila. Bola som veľmi milo prekvapená. Od roku 2005, kedy projekt začal, bol vybudovaný sirotinec pre takmer 80 detí, materská a základná škola, vzdelávacie centrum, klinika. Všetky budovy sú vybavené solárnymi panelmi, vďaka ktorým je získavaná elektrická energia i zaistený ohrev vody. Voda je čerpaná z Viktóriinho jazera, je upravovaná a rozvádzaná po celom areáli.
V súčasnej dobe sa prikupuje ďalší pozemok, na ktorom bude postavená s podporou grantu slovenské vlády stredná internátna škola pre 60 študentov. Dokončuje sa stavba knižnice a počítačovej miestnosti z daru sponzora, ktorý tu nechal postaviť i športové ihrisko pre deti. Okrem výstavby nových budov je kladený v poslednej dobe veľký dôraz na celkovú udržateľnosť a ekonomickú sebestačnosť centra rozvojom farmárčenia. Aktuálne sa plánuje klietkový chov rýb priamo na Viktóriinom jazere.
Ďalšou prebiehajúcou akciou je založenie dielne na výrobu predmetov z mastenca, ktorý sa v Keni ťaží. Prekvapila ma a potešila aktivita miestnej komunity, ich zapojenie a prepojenie so životom vnútri centra. Je to aj vďaka tomu, že v areáli nenavštevujú školy len siroty, ktoré tu bývajú, ale aj ďalších takmer 300 detí z okolia. Počas pobytu sme navštívili niekoľko miest, kde sa ľudia, inšpirovaní Island of Hope, snaží pristupovať aktívne k problémom svojej komunity a snaží sa ich riešiť. Vznikajú tak nové malé škôlky a školy, sirotince, s ktorými Centrum Narovinu spolupracuje prostredníctvom Projektu partnerstva medzi slovenským a kenskými školami./p>
Veľmi silným zážitkom pre mňa bola návšteva detí v meste Maragoli, ktoré v rámci projektu Adopcia na diaľku podporuje moja rodina už niekoľko rokov. Cestu za nimi sme spojili so schôdzkami pre rozšírenie aktivít farmy. Do Maragoli sme sa preto dostali až popoludní, kde sme vyzdvihli kenskú koordinátorku Mary. Tá nás odprevadila do chlapčenskej internátnej strednej školy, ktorú navštevuje jedno z našich adoptovaných detí, 16 ročný chlapec Hillary. Zastihli sme ho práve pri hodine telocviku. Ukázal nám knižnicu s anglickými a francúzskymi knihami a dobre vybavenú počítačovú miestnosť. Hillary je v škole aj na internáte veľmi spokojný a tá spokojnosť z neho priamo vyžarovala.
Bohužiaľ sme nemali príliš veľa času, aby sme mohli urobiť prehliadku celej školy, chceli sme ešte navštíviť druhé adoptované dieťa, desaťročnú sestru Hillaryho, Faith. Tá býva so sestrou a starými rodičmi v Mbale, okrajové časti Maragoli, v typickom hlinenom domčeku s plechovou strechou. Za domčekom majú sliepky a políčko s banánovníkmi. Po smrti ich otca, mama odišla od rodiny a o deti sa starajú starí rodičia. Bola som naozaj dojatá, keď mi babička ďakovala za to, že vďaka nám majú ich vnúčatá šancu na lepší život. Utvrdila som sa v tom, že robíme správnu vec. Som rada, že spoločnosť Centrum Narovinu združuje toľko adoptívnych rodičov, ktorí spoločne s ďalšími spolupracovníkmi a sponzormi venujú svoje prostriedky, energiu a čas a pozitívne tým ovplyvňujú životy ľudí z tých najchudobnejších častí Afriky. Verím, že ďalší nadšenci, ktorí aktivity tejto všeobecne prospešné spoločnosti podporí, budú pribúdať.
A ještě mám prosbu na adoptivní rodiče. Prosím, piště svým dětem. A ešte mám prosbu na adoptívnych rodičov. Prosím, píšte svojim deťom. Mnohokrát je ťažké si nájsť čas, niekto si zase nie je istý svojou angličtinou. Ale verte, že je pekné vidieť radosť na tvárach adoptívnych detí, keď im príde pár milých viet, fotiek adoptívnych rodičov alebo menší darček. A aj keď sa tí šťastnejší podelia s ostatnými o cukríky, nechajú svojich kamarátov nahliadnuť do listov a spoločne sa zasmejú nad fotografiami, je poznať smútok v očiach tých, ktorí list od svojho sponzora ešte nikdy nedostali.
Helena Havlišová
