Pani Feminova, pracovnici a dobrovolnici organizacie Narovinu: GRATULUJEME A DAKUJEME!
Rad by som sa s citatelmi podelil o svoje zazitky z cesty do Kene, ktoru som uskutocnil v juli 2011. Cielom cesty bola komunitna praca s detmi a osobne stretnutie nasich dvoch deti adoptovanych cez organizaciu Narovinu.
Motivaciou po predoslych cestach po roznych kontinentoch a v inych chudobnych krajinach, bola moja intenzivna tuzba spoznavat, porozumiet svetu, nasmu zivotu, nerovnovahe vo svete a hlavne prekrasnym a o to viac zaujimavym prvkom multikulturalizmu na tejto planete (napr. polygamicki krestania Afriky, krestanski arabi blizkeho vychodu a pod.)
Po sledovani mnohych utrap a problemov vo svete, clovek pochopi (aj ked zial ani zdaleka nie vsetci), ze sa vsetci narodime s rovnakymi zakladnymi pravami – pravom na zivot a zdravie, mier a pokoj duse. O to tazsie je vsak pochopit, preco vacsina ludstva tieto zakladne prava nema a zivot, casto kratky, musi prezit v biede, vojnach, problemoch, ktore ani nezapricinil on sam. Ako obet. Casto obet politiky, materializmu, egoizmu, ignorancie …
A prave deti su najzranitelnejsie.
Tato cesta je aj o tuzbe zazit toto vsetko a zmenit cosi, aj ked iba kvapku v mori.
Vdaka praci som si mohol dovolit zostat v Keni iba 3 tyzdne. Prve dva som stravil pri Lake Victoria, v komunite kmena Luo. Pracoval som ako dobrovolnik v skolke, kde chodilo 40 deti, z velmi chudobnych rodin. Boli to hlavne siroty, polo-siroty, casto deti nakazene virusom HIV alebo chore na malariu. Skolka bola zriadena malou miestnou rodinnou organizaciou (www.kvdcp.org), ktora je zavisla na dobrovolnikoch z cudziny a ich prispevku, aby sa o deti postarali. Tu sme deti krmili (inak by casto tieto deti nejedli vobec), kontrolovali ich zdravotny stav, vyucovali. S ucitelkou a panom zodpovednym za projekt, sme navstevovali rodinky deti, miestne skoly, sirotince a ine institucie. Chodili sme so somarom pre vodu, zili sme bez elektriny a “sprchovali” sme sa zriedka, aj to v jednom litri mineralnej vody, aby sme znizili riziko bilharzie z jazera.
Aj takto sa da pochopit miestny zivot a ludia. S nimi.
Presvedčil som sa, ze ti ludia nie su lenivi; ze kultura a tradicie sa musia tiez casom vyvijat, inak cloveka znicia; ze keby sa nase deti narodili do tej casti sveta, boli by asi nevzdelani a chudobni a keby sa tie deti narodili do vyspelej casti sveta, mohli by sa lahko stat uspesnymi ludmi. Vsetkych 40 deti malo nejaky talent, boli to deti ”normalne”, sikovne, mudre, presne ako nase deti.
A predsa, beloch je pre nich ”bozstvom”, povazuju ho za vyssiu bytost. Vdaka mediam, globalnej politike … a kolonizacii. Belocha, ktory vyvrazdil Severnu aj Juznu Ameriku, z cernochov spravil otrokov, generuje vojny, zabija a ignoruje pre lepsi svoj zivot, majetok, kapital, moc …
Akonahle pridete do Kene, z kazdej strany na Vas kricia deti : ”Muzungu (beloch), ako sa mas, ja sa mam dobre”. Miluju vas, pribehnu, chcu vas drzat za ruku, prechadzat sa po ulici, aj ked iba par metrov. A ked zdvihnete jedno dieta, neskonci vlna slova ”tinga” (zdvihni ma), kym nezdvihnete na par sekund vsetky. Ako dar za to, dostanete usmev, stastie na tvari a vo Vasom srdci.
Deti sa vedia hrat so starou pneumatikou cele mesiace, jeden bublifuk je jedinecna zabava pre vsetky deti naraz a sledovat sarkana vo vyske by najradsej nikdy neprestali. Deti poznaju stastie, aj ked musia do skolky same slapat celu hodinu cez bush, bez ulic, vecer casto bez osvetlenia, bez ranajok, niekedy aj bez vecere. Doma ich caka babicka, alebo chori rodicia, alebo iba surodenci. Je to komplikovana filozoficka otazka, za co ti ludia sami mozu, za co nie. Deti vsak za ich stav nemozu. Jedno je ale iste: slova laska, stedrost, skromnost, maju uplne ine definicie ako u vacsiny z nas. Ked sme jeden vecer navstivili na niekolko minut domov maleho Stanleyho, jeho babicka bola tak nadsena, ze na druhy den rano prisla s vnukom do skolky (mali to asi na hodinu chodze cez vychodene cesticky v kopci) a priniesla zivu sliepku ako dar. Dar nekonecneho rozmeru na mieste, kde ludia prezivaju zo dna na den a celodenna praca je nutnostou na zabezpecenie vecere. Casto, ked matka viacerych deti nedokaze zarobit dostatok, zaplati rybarom vlastnym telom, aby deti mohla vecer nakrmit. Aj preto je hustota nakazenych virusom HIV okolo Lake Vicotria vacsia ako kdekolvek v krajine.
Do skoly deti chodia radi. Aj ked nemaju casto kde sediet, v triedach byva 80-100 deti, maju asi 20cm lavice na ziaka a statne skoly (oficialne zadarmo), dostavaju od statu asi 3.5 USD na ziaka na rok. Rodicia (ak ziju), ktori maju casto problem nakrmit svoje deti, musia priplacat za knihy, uniformu, ceruzky, ucitelov… Preto sa stava, ze si rodina nemoze dovolit, aby dieta navstevovalo skolu.
Statom zamestnany ucitel zaraba asi 200 dolarov na mesiac. Je ich vsak menej ako by bolo v skolach potrebne, preto sa skoly casto snazia zamestnat dalsich ucitelov platenych z poplatkov od rodicov. Taky ucitel ma vyplatu okolo 50 dolarov na mesiac. V jednom z najvacsich slumov Afriky, Kibera v Nairobi (pocet obyvatelov sa odhaduje medzi 300.000 az million), dokonca neexistuju ani statne skoly, iba skoly zriadene dobrovolnikmi. Take skoly funguju cisto zo sponzorskych darov, ako aj z poplatkov ktore platia adoptivni rodicia. Treba si ale pamatat, ze v skolach byva niekedy az 600-800 ziakov, z ktorych adoptovanych je iba zopar alebo miestami ani jeden. Ale vratim sa k ceste.
Cez jeden vikend okolo jazera som sa presunul na Rusinga Island (kompou a trochu nebezpecnym motorkovym “taxikom” po zaprasenych, nerovnych cestach), aby som navstivil nasu Yvonne, ktoru uz pat rokov sponzorujeme spolu s kamaratmi. Na zaciatku sme boli vsetci studenti, tak sme si podelili sponzorske na dve deti a nejak obe zostali nase spolocne deti. V mene nasej slovenskej skupiny som prisiel s batohom plnym darcekov. Stretol som koordinatora Joasha, ktory mi vysvetlil, ze Yvonna je prestahovana do Nairobi. Nechcel mi to povedat v telefone, bal sa, ze by som na Rusinga Island neprisiel. A dobre spravil. Bol to obrovsky zazitok si pozriet centrum Humanist a vsetko to, co zvladli ceske a slovenske peniaze. Kedze som uz mal vtedy s cim porovnavat, bolo mi hned jasne, aky uspech Narovinu dosahuje, aj napriek tomu ze podmienky tu boli este stale neporovnatelne s nasimi skolami doma. Vsetka moja ucta vsetkym pracovnikom a adoptivnym rodicom v Cechach, na Slovensku a v Keni, ktori sa o to zasluzili. Je to jedno velmi prijemne stredisko, s mnozstvom fantastickych ludi a deti. Sirotinec je kvalitny, skola je pekna, zdravotne centrum plne mladych slovenskych a ceskych lekarov je pristupne pre vsetkych, chovaju si zeleninu z Ciech a stavaju jazierko na chov ryb (v Lake Viktoria je uz ryb dost malo).
Joash bol absolutne ochotny, ubytoval ma u seba doma na jednu noc, pohostil, porozpraval o historii organizacie, jeho ceste po Cechach a Slovensku a podelil sa o mnozstvo inych velmi motivujucich informacii. Zaviedol ma aj k domu, kde sa Yvonne narodila a zobral ma zo sebou na stretnutie, ktore mal s miestnym koordinatorom a adoptovanymi detmi v Rimumbi – St. Vincent School. Vraj adoptivni rodicia nedostali posledne listy a vysvedcenia od tychto deti a to na mieste riesil. Ide o deti: 51223, 51226, 51219, 51220, 51222, 51225 a 51221. Stretol som ich a su to dalsie krasne a mudre deti. Ako vsetky adoptovane deti, z rukava sypu svoje cislo a meno ceskeho alebo slovenskeho sponzora (adoptivneho rodica). Naplnalo ma to stastim a hrdostou. Ale aj smutkom. Smutkom preto, lebo som si predstavil ako doma plytvame. Aj plytvanie je relativne. Myslim si, ze dokonca aj ti, ktori su setrni, vobec nie bohati a vazia si vsetko co maju, by si pomerne casto vedeli najst prilezitost zaobist sa bez nejakej zbytocnosti alebo malickosti, keby videli ako sa zije, ked clovek nema absolutne NIC. A co je pre nas lacna malickost, ma hodnotu mnohych obedov a veceri o niekolko hodin letu dalej.
Malickosti, ktorych by sme sa velmi lahko vedeli zrieknut, keby nas v tej chvili napadli ti, ktori na to nemaju. Aspon z ucty k nim. Pripada mi to ako vysmech a ponizovanie chudobnych, ked vidim okolo seba ludi s jednorocnymi detmi, ktore maju stovky hraciek preplnajuce cele izby; kolegov, u ktorych vianocny darcek mensi ako televizor, pocitac, telefon alebo novy fotoaparat nie je ani darcekom; firmy, ktore utracaju miliony na imidz a dokonca pekarne (konkretne skoro vsetky v Dansku, kde uz niekolko rokov posobim), ktore musia do poslednej minuty otvaracej doby mat plne policky peciva a zakuskov, len aby dobre vyzerali a lakali zakaznikov, kym po zavreti vyhodia do kontajnerov vsetko co zostalo a dalsie rano zacnu piect vsetko od zaciatku. Obchody a restauracie, ktore casto kvoli nezmyselnym hygienickym (alebo kapitalistickym?) zakonom vyhadzuju tony neskazeneho! jedla kazdy rok. Ludi, ktori okradaju svojich zamestnancov, aby sa mohli vystatovat kazdorocne novymi autami a exotickymi dovolenkami, na ktorych ignoruju miestne obyvatelstvo a ich problemy. Pomoc druhemu prichadza zo srdca, z lasky k druhemu, nie cisto z financnej schopnosti pomoct. Podla mojich skusenosti a skusenosti vsetkych koordinatorov a predstavitelov NGO organizacii, ktorych som na tejto ceste stretol, najviac adoptivnych rodicov a sponzorov pochadza so strednej triedy, zdaleka nie z bohatej vrstvy spolocnosti.
Pri navsteve skol som si vsimol velky rozdiel medzi detmi prvych rocnikov a rocnikov 6-7-8.
Skoly su prisne, chyby nie su povolene, ucitelia deti casto biju, aj ked je to uz dnes protizakonne aj v Keni. Tvrdy rezim nevedie ku kreativite, ucitelove slova su svate. Dokonca ked som sa spytal jednej riaditelky, preco sa v jej skole nikto neusmieva, odpovedala mi paradoxne s usmevom: “Toto je skola, smiech nie je povoleny”. Deti, ktore su uz v tomto procese dost dlho (vyssie rocniky), nemaju sebadoveru. Preto vela adoptivnych rodicov je prekvapenych pri prvom stretnuti so svojim dietatkom. Komunikacia je problematicka, vzajomna ucta je az “nevyrovnana” (vdaka strachu, ktory dieta preziva pri stretnuti adoptivneho rodica) a trva to par hodin, mozno aj dni, kym sa atmosfera uvolni a nejake priatelstvo vytvori. Zobral som si to za svoj ukol vysvetlit aj nevlastnym adoptovanym detom, ktore som stretol, ze sa na nas nemaju pozerat ako na Muzungu, vsemohuceho belocha, ktory im plati skolne, ale ako na rodinu, kamarata, ktoremu sa vzdy mozu v listoch stazovat a budu vypocuti. Niekoho, kto ich lubi a vazi si presne tak ako si oni vazia jeho. A tak sa nakoniec usmev na tvarach konecne objavil. Koordinator Joash im tento postoj stopercentne potvrdil v mene organizacie Narovinu a v mene vsetkych adoptivnych rodicov. Navyse, deti na Ostrove Nadeje su vychovavane v podobnom duchu, deti v sirotinci su otvorene, radi sa zabavaju, radi sa smeju. Su neskutocne sucitne. Pri rozdavani darcekov cloveka sice obklopia a pocut iba vykriky “ja chcem, ja chcem”, ale ked som sa ich spytal, co si myslia, kto z nich by mal dostat toto alebo hento, vec po veci, ihned sa dohodli spravodlivo, co komu by dali. A tak kazdy nieco dostal a vsetci boli spokojni. Bola to pre mna uzasna skusenost.
Po dvoch tyzdnoch “badania” spolocnosti okolo jazera, som sa vratil do Nairobi. Vydal som sa na dva-a-pol dnove safari do parku Amboseli. Pravdepodobne som na safari mal moju cestu zacat, aby som z toho mal opacny dojem ako mam teraz. Dostal som sa do skupiny spolu s tromi turistami v strednom veku z Europy a cely cas som musel pocuvat, ako sa tito ludia bavili o zvieratach, o ich cestach po celom svete za fotkami zvierat, za zazitky “iba pre seba”, ako su uz na safari niektori az dvadsiaty krat, ako zaplatili niekolko tisic dolarov za safari-balik zdomu a vlastne ani nevedia svoj vlastny program zajazdu. Park bol plny mikrobusmi s turistami, citil som sa ako v ZOO, vacsina turistov mala na krku fotak s polmetrovym objektivom ale za cely cas som nepocul ani slovo o miestnych ludoch, o tom ako sa zije v Keni a co by sa s tym dalo spravit. Ale ked sa k nim priblizili miestne deti na parkovisku, odstrkali ich od seba. V jednom pripade jedna pani turistka im zacala hadzat cukriky na zem, aby si jej spolucestujuci fotili, ako sa tie deti skoro pobyju a poslapu pri zbierani sladkosti zo zeme, presne ako ked vhodime chlieb do jazera a objavia sa hufy ryb. Lutoval som, ze nie som clovek toho typu, ktory by k takym ludom dosiel a povedal do oci, ci si o nich mysli. Pochopil som vsak, ze medzi turistom a cestovatelom je velky rozdiel. Medzi tymi, ktori prezivaju spolocnost, a tymi, ktori byvaju v luxusnych komplexoch a zo strachu fotia cez okno autobusu.
Okrem toho, tento mini-vyletik (ktory podporil akurat uz bohatych majitelov spolocnosti a campov/hotelov), ma stal presne tolko penazi, ako poplatok za 2 tyzdne dobrovolnickej prace, v ktorom bolo zahrnute ubytovanie, strava, vsetky presuny, vyzdvihnutie na letisku, prehliadka Nairobi a mnozstvo penazi pre skolku, z ktorej sa 40 deti mnohokrat najedlo. Mne to uz bolo vtedy jasne, kolko ludi by sa mohlo najest z ceny 2.5-dnoveho safari a bol som stastny ze som si nevybral dlhsie a drahsie safari.
Po tejto skusenosti som bol pomerne dobre pripraveny na vrchol tejto cesty: stretnutie s nasimi detmi. Vratil som sa do Nairobi, zavolal koordinatorovi Benovi a ten ma spolu s koordinatorom Peterom zobral znovu do Kibery, za nasim Bensonom. Benson, 15-rocny, uz hlboko ovplyvneny skolskym rezimom, bol nesmely, vazny, ale mily a zdvorily. Uci sa vyborne, chce sa stat lekarom. Zaviedol ma k ich domu, kde som stretol jedneho z bratov a jednu z viacerych sestier. Rodicia doma neboli, chorlavy otec sa stavi niekolkokrat za tyzden, matka ilegalne zbiera drevo v lese a snazi sa to predat. Cakali sme niekolko hodin, ale sa rodicia neukazali. Zatial sme sa spoznavali, rozdali darceky, pozreli domcek, ktory vyzeral horsie ako niektore mastale a stajne v Europe. Domy casto maju jednu alebo dve male skoro prazdne miestnosti, ziju v nich cele velke rodiny. Deti casto spia na podlahe z uslapanej zeminy.
Koordinator Ben me este raz previedol cez Kiberu, ukazal miestnu kniznicu (sponzorovanu SlovakAid) a pri chutnom obede porozpraval o zivote v slume Kibera, odkial on sam pochadza.
Na druhy den som zavolal koordinatorovi Kenovi, ktory mi cez miestny koordinatorku Elizabeth vybavil navstevu Yvonne, ktoru som uz na Rusinga Island hladal, ale nenasiel . Yvonne ma 8 rokov, chodi do druhej triedy. Preto sa sice este bala hovorit anglicky, ale bola smelsia, kontakt sa s nou nadviazal jednoduchsie. Jej otec je bez prace a matka zomrela 3 dni po tom, ako sa Yvonne narodila. Otec sa ozenil znovu a okrem nich zije Yvonne s dvomi bratmi a starsou sestrou. Miluje knizky, sporty, rada chodi do skoly. Mala trochu problem s puzzle ktore dostala, ale skakat svihadlom – to by som sa od nej mal co ucit Zaviedla ma do jej skoly, kde som stretol jej pani ucitelku. Kedze bola trieda prazdna, pani ucitelka ma pozvala, aby som sa vratil do skoly na druhy den a spoznal vsetky deti triedy. Po navrate zo skoly ma rodinka cakala obedom. Nakupili sme pre nich zakladne potraviny na niekolko dni (mozno tyzdnov) a na druhy den som sa vratil do skoly, do plnej triedy, ako mi bolo navrhnute. Po ceste som kupil lizatka pre deti a v triede sme spravili male party na rozlucku, kedze to bol posledny den pred prazdninami. Yvonnin otec znovu dosiel, krasne sa podakoval za druhu kratku navstevu, vraj som Yvonne uz zacal aj chybat. Velmi si cenil financnu pomoc na vzdelanie svojej dcery a tesil sa na blizsi kontakt v buducnosti. Poobede este Ken ponukol, ze vybavi mne a mojim novym znamym z hostelu, skutocnym cestovatelom zo sveta, ktori sa chceli prejst Kiberou, sprievodcu na prechadzku slumom, po ktorej sme si vsetci spolu sadli na drink v meste, na uzavretie tejto fantastickej cesty. Mozem povedat, ze vsetci koordinatori projektu Narovinu boli nesmierne zlati, ochotni a ich laska k detom a nekonecna praca pre ich dobro je maximalne uctyhodna.
A co moje emocie pri odchode? Ja som mal pocit, akoby som tam zanechaval nieco velmi cenne, niekoho, kto mi prirastol k srdcu, mladeho pana a krasnu princeznu, ktorych mozno nikdy zase neuvidim, ale ktorych by som velmi rad pomohol celou cestou k uskutocneniu ich snov. Lebo si to zasluzia, detska cistota a nevinnost nema hranic a my mame moznost ovplyvnit, kedy a do akej miery sa tie hranice objavia vplyvom veku a spolocnosti. V tejto suvislosti ma napada myslienka: tato cesta bola vlastne skutocnym prezivanim a sledovanim pribehu Exuperyho Maleho Princa. A ako Khalil Gibran napisal: “Pre stedreho hladanie toho, komu by daroval, je vacsou radostou nez darovanie samo”.
Na zaver by som chcel priblizit jeden postreh: Zaujimave bolo, co som si ku koncu cesty vsimol, ze za cely cas mi ani raz nenapadla myslienka, ze by som bol niecim viac, ze by som v zivote dosiahol viac, mal viac, dokonca ani to, o kolko sa mi zije v Europe lepsie. Je krasne splynut do miestneho zivota, zmenit si aspon na nejaky cas zivot na ten ich sposob zivota a zrazu clovek pochopi, ze nie je hrdy na to, co ma doma, ani mu nic z toho na chvilu nechyba, skor lutuje v akej spolocnosti a akym zivotom vlastne sam zije. Mozno si pomyslite, ze je to predsa logicke a samozrejme, kym po chvili doma cloveka tie myslienky aj tak prejdu. Mozno. Treba vsak bojovat, aby sme nepodlahli. Inak by sa nikdy nenasli ludia, ktori skutocne hybu svetom v dobrom smere, ako napriklad aj ti, ktorym posielam vsetku moju uctu a podakovanie za zalozenie organizacie Narovinu.
Mozno si tiez myslite, ze co sa tu popisalo, su veci jasne a zname, lahko pochopitelne. Ale casto si len myslime, ze veciam rozumieme, aj ked skutocne pochopenie prichadza az po preziti reality na vlastnej kozi. Sice ked ste sa k tomuto referatu dopracovali, uz asi mate hodnoty lepsie vyjasnene ako vacsina obyvatelov vyspeleho sveta. Gratulujem a dakujem.
Gabriel Beko
gabrielbeko(at)hotmail.com
Uvedene nazory su moje osobne a touto spravou nemam v umysle sa nikoho osobne dotknut.
Dakujem Zuzane Bohmerovej za iniciaciu adopcie Yvonne a Bensona, za inspiraciu a korekciu tejto spravy.
Naša adoptívna rodina žije v typickej kenskej dedine na vidieku, ktorú tvorí asi 700 ľudí, roztrúsených po poliach. Pripomína mi naše lazy, väčšinou je to 7-10 domov pokope, obkolesené plantážami, ďalšie domy sú vzdialené cca 200 m. Typický vidiecky dom je hlinený, kruhový alebo štvorcový, so slamenou strechou, aj keď lacnejším variantom je dnes plechová strecha, ktorá postupne nahrádza slamenú. V strede domu je ohnisko, pri stenách sú hlinené prične s matracmi. V skutočnosti sme veľa toho nevideli, pretože tieto domy nemajú okná, len 2-4 malé priezory veľkosti 10x10 cm, na vetranie. Dvere sú vyrobené z dreva, pánty nemajú, takže dvere sa jednoducho vložia do otvoru. V dome varia, spia a tu by sa deti mali aj učiť, ale pretože do tmy robia na poli, nemajú elektriku a sviečky sú drahé, po zotmení (čo je pravidelne o 19.30, pretože sme na rovníku) sú potme, takže o učení doma môžu len snívať. Ráno pred školou to tiež nestihnú, buď robia na záhrade, alebo nosia vodu, chystajú drevo na oheň, alebo majú školu tak ďaleko, že vyrážajú o hodinu skôr. Náš chlapec má 17 rokov, je malý a chudý, vyzerá na 14 a na rukách má mozole ako môj dedo. A známky na vysvedčení hrozné, väčšinou 29-36%. Už viem prečo. 
Matky, opatrovníci, vzdialená rodina – ďalšie mätúce údaje v databáze detí, veľa rodičov sa sťažuje že deti im píšu o matkách, hoci v databáze uvádzame že sú siroty. Treba si uvedomiť, že s Keni je stále tolerovaná, aj keď nie oficiálne povolená bigamia. Takže deti majú niekedy viacero matiek a siroty sú často posielané do rodín vzdialených príbuzných kde sa o ne starajú opatrovníci. V knihe od známeho novinára Dowdena o Afrike som sa dočítala, že pre afričanov je otcom a matkou každý, kto sa o nich stará. Pretože v Afrike nefunguje sociálna starostlivosť, všetko sa musí riešiť v rámci rodiny. Videli sme 2 dievčatá, úplné siroty, ktoré žijú so starou mamou, ktorá má asi 85 rokov a ich ostatní 5 súrodenci žijú úplne inde u vzdialeného príbuzného ich otca. Strýko nášho chlapca sa tiež stará o 15 ľudí : svoje dve manželky, 5 vlastných detí, nejaké siroty, ovdovené sestry a švagriné, staré matky.
Boli sme si pozrieť Stephenovu základnú školu. Chodí do nej okolo 700 detí, pričom v každom ročníku je len jedna trieda, takže napríklad v siedmej triede je 78 detí, ktoré sedia po 8-10 okolo jedného stola, pričom knihu má asi len jeden z nich, ostatní všetko píšu do zošitov. Žiaci v triede majú 12-17 rokov, v triede je len obrovská tabuľa, učebné pomôcky alebo plagáty s učivom žiadne. Priniesli sme nejaké doma vyrobené plagáty, mapy, vyradené učebné pomôcky z našich škôl, popísané v angličtine – doporučujem priniesť v prípade vašej návštevy v Keni, učitelia sú vďační za čokoľvek, naozaj nemajú k dispozícii nič, len tabuľu a kriedu. Predstavte si situáciu učiteľa, ktorému príde do prvej triedy 80 detí, a on ich musí naučiť písať, čítať, bez kníh a pomôcok, navyše po anglicky, ktorú sa niektoré deti začínajú učiť až v škole, doma hovoria swahilsky (starí ľudia po anglicky nerozumeli).
Keď sme prišli k našej rodine a zoznamovali sme sa so Stephenom, bol veľmi nesmelý a pozdravil nás tak, že sa nám ani nepozrel do očí a tíško si niečo mrmlal pod nos (tak isto sa chovala adoptívna dcéra nášho priateľa, ktorú sme boli navštíviť neskôr). Myslela som že je taký plachý len spočiatku, ale v prítomnosti dospelých sa správal stále rovnako a nevedeli sme z neho dostať slova, až na ďalší deň, keď sme sa boli pozrieť na poli, sa trocha uvoľnil. V škole pred riaditeľom bol Stephen opäť ako primrznutý a potom mi pošepkal, že sa riaditeľa bojí. Ken nám neskôr vysvetlil, že deti sú v Keni vychovávané úplne inak ako na Slovensku, sú vedené k úplnej poslušnosti, pri večeri napríklad nesmú rozprávať, len odpovedať keď sa ich niekto spýta. V škole sa ešte stále používajú trstenice a z detí si tak vychovávajú zahriaknuté stvory, ktoré sa znova otvoria a voľne komunikujú až ku koncu strednej školy, kde ich k tomu cielene vedú a trénujú v debatných skupinách. Rozprávala som sa s kenským učiteľom, ktorý bol minulý rok na Slovensku v rámci adopcií a hovoril že bol šokovaný drzosťou niektorých našich detí. 
Navštívili sme jednu internátnu strednú školu (na vidieku sú väčšinou len internátne školy, vzdialenosti sú príliš veľké, aby deti denne dochádzali) a musím povedať, že by som nechcela do takejto chodiť napriek tomu, že to bola jedna z najlepších škôl v oblasti. Areál školy je uzavretý, vnútri pekný, ale deti sú tu zavreté 3 mesiace bez možnosti návštevy a domov chodia až na konci trimestra. Bývajú vo veľkých izbách, v jednej sme videli 80 postelí, poschodových, uložených tesne vedľa seba, každé dievča malo k dispozícii len svoj kufrík, ktorý bol položený vedľa postele, bez skríň, stolov alebo stoličiek. Triedy boli celkom dobré, v jednej triede je cca 30 žiačok, okrem bežných tried mali počítačovú miestnosť s asi 12 starými počítačmi, chemické a fyzikálne laboratórium (vybavené ako u nás pred rokom 1980), pracovnú miestnosť na domáce práce a knižnicu. Elektrika nie je v celej oblasti, takže kuchyňa bola úžasná, s obrovskými kotlami na varenie, s kopami dreva pred dverami. Najhoršia bola budova na umývanie, tvorí je stredná ulička s betónovými stolmi s umývadlami, a dve bočné uličky, na jednej strane sú sprchy a na druhej suché latríny, všetko pod jednou strechou, čisté, ale zapáchajúce. čo ma ale šokovalo najviac, bol denný režim :
Humanisti na Rusinga sú veľmi schopní a šikovní, čo sa týka organizácie a realizácie najrôznejších akcií, vrátane stavebných, takže by chceli postaviť aj internátnu strednú školu pre všetky naše adoptované deti, kde by chceli predstaviť aj iný spôsob vyučovania ako memorovanie a fyzické tresty, ktoré sa bežne používa na štátnych školách. Verím tomu, že tak ako sa im to podarilo s materskou a základnou školou, dokázali by to aj na strednej škole. Ak by niekto mal nápad, ako im pomôcť pri realizácii tejto veľkej akcie, sem s ním. V projekte adopcie máme už okolo 4400 detí a dokázali by sme zaplniť celú kapacitu strednej školy (cca 300 žiakov) z vlastných adoptovaných detí. Ja osobne by som bola veľmi rada, ak by náš Stephen mohol chodiť do takejto školy. Vzdialenosť nehrá rolu, tak či tak je väčšina škôl internátna a deti musia cestovať, tak prečo nie na Rusinga. Navyše je tu krásne prostredie, na brehu Viktóriinho jazera. 
